Súčasná doba si žiada nové výzvy a nové impulzy v jednotlivých vedných odboroch. Zvlášť to platí pre krajiny východnej Európy, v ktorých vývoj a výskum bol cielene smerovaný so zámerom dosiahnutia konkrétneho želateľného výsledku. Všetko vedecké bolo ateistické.
Tento fakt platí v humanitných vedách a zvlášť v oblastiach, ktoré sa dotýkali pohľadu na náboženstvá a religiozitu. Našťastie dnes už neplatí, že všetko vedecké musí byť aj ateistické.
Rezervy vo výskume boli zaznamenané aj v pohľade a hodnotení východnej časti rímskeho impéria, ktorú umelo nazývame Byzanciou, po zániku jej západnej časti.
Pavel Milko, český mladý talentovaný byzantológ, je autorom monografie Úvod do byzantskej filozofie, ktorá je výsledkom jeho výskumu s podporou Grantovej agentúry Českej republiky v rámci grantového projektu č. 401/07/P 534 s názvom Byzantská filosofie v kontextu evropského myšlení.
Práca je rozvrhnutá do jednotlivých kapitol, ktoré majú svoje špecifické zameranie s konkrétnymi závermi. Samotné názvy kapitol sú vypovedateľné, napríklad: Co je Byzanc, Západní nechuť vůči Východu, Osvícenství vs. Osvícení, Pohanská paideia a Byzanc, Apologie – paideia a filosofie, Paideia jako duchovní cvičení, Byzantské chápaní filosofie, Filosofie a theologie. Sú to iba niektoré názvy, ktoré už na prvý pohľad vyzývajú interes.
V samotnom obsahu autor rieši otázky, ktoré sú v súčasnej dobe predmetom diskusií. Neobchádza tému nástupníctva Ríma ako centra cisárskej administrativy s následným vnímaním postavenia pápeža v kresťanskom svete. Ide jednoznačne o citlivú tému, ktorá je dnes na programe teologického dialógu medzi pravoslavnými a rímskokatolíckymi teológmi. Z ich postupov a vyjadrení je zrejmé, že im táto otázka spôsobuje nemalé ťažkostí. Veď už druhé stretnutie vo Viedni, ktoré nasledovalo po stretnutí na Cypre, neprinieslo nijaký želateľný výsledok. Milko však jednoznačne vidí Konštantínopol ako legitímneho následníka Ríma so vrtkými jeho atribútmi, tak politicko-spoločenskými, ako aj cirkevnými. Táto jednoznačnosť môže vyvolať prirodzenú polemiku s prozápadnými vedeckými kruhmi, ktoré
vnímajú úlohu starého Ríma s následnou podporou Frankov v inom aspekte. Obdobie zániku západnej časti rímskeho impéria a následná úloha východných provincií na čele s Konštantínopolom je zásadnou otázkou aj pre vnímanie európskej kresťanskej identity. Autor však odvážnym spôsobom otvára diskusiu na túto tak citlivú tému. Vieme, že chápanie úlohy rímskeho pápeža v kresťanstve je z pozície kresťanského Východu iné. Kresťanský Západ sa však s týmto východným stanoviskom nestotožňuje. Pavel Milko stavia do jasného kontrastu starý Rím s jeho pohanským dedičstvom a Konštantínopol, ktorý je podľa neho na tú dobu progresívnym kresťanstvom. V tejto súvislosti sa nebojí otvoriť otázku prvenstva v kresťanskom svete. Vzťah konciliarity – sobornosti a mocenského primátu pápeža, pričom dáva jednoznačnú kritickú odpoveď v prospech primátu cti. Apoštolské založenie kresťanskej cirkvi v Ríme nazýva legendou a v tomto kontexte interpretuje aj jej apoštolský pôvod.
Na druhej strane autor monografie je toho názoru, že zámerná diskreditácia Konštantínopola na Západe vyzýva ku prehodnoteniu. Konštantínopolu – novému Rímu totiž boli pripisované všetky negatívne črty a to aj napriek tomu, že najväčšie cirkevné snemy, ktorých výsledky sú rešpektované aj na kresťanskom Západe, sa uskutočnili na Východe, ďaleko od Ríma. Rím po vytvorení Konštantínopola nezohrával úlohu ani náboženského a ani politického centra. Je známe, že Honorius sídlil nie v Ríme, ale v Ravenne.
Podľa autora monografie v důsledku veľmi citlivého vývoja svetskej a duchovnej moci a fakt, že Rím už nemohol ovplyvňovať vývoj tak ako predtým, neostávalo mu nič iné iba uchýliť sa k teórii o primáte rímskeho pápeža a jeho duchovnej moci nad svetskou.
Milko tvrdí, že germanizácia západnej časti rímskeho impéria znamenala pre ňu úpadok kultúry a vzdelávania. Karolínska renesancia bola svojou dimenziou značne obmedzená a vzťahovala sa iba na určité vyššie vrstvy vtedajšej spoločnosti, nijako sa nedotkla širokých más.
Podľa autora monografie samotný termín byzantinizmus bol scestne interpretovaný ako ten, ktorý je synonymom všetkého zlého, skazeného, pričom sa odvoláva na Ottov náučný slovník. Tento záporný postoj k Východu sa na Západe vytváral od samotného počiatku založenia Nového Ríma.
Európske osvietenstvo vytýčilo v historickej vede Grécko a Rím za vrcholný spoločenský a kultúrny ideál. Všetko po antike bolo považované za temné a úpadkové a východná časť rímskeho impéria tiež. Západ nechce vidieť zásluhu Byzancie na tom, že vďaka enormnímu úsiliu čelila islamu a Európe tak umožnila rozvíjať sa na vlastných kultúrnych základoch. Byzancia nielen zachovala klasickú antickú kultúru a vzdelanosť, ale aj nadviazala na ňu. Vďaka Byzancii sa Európa mohla zamerať na renesanciu a rozvoj humanizmu. Pokojne môžeme konštatovať, že najstaršie staroslovienske texty by nevznikli bez byzantského Priamem pričinenia.
Problém medzi Západom a Východom Milko vidí v tom, že Hegel bol slabým znalcom byzantských sporov a neovládal podstatu kresťanských vieroučných dišputov. Svedectvom tohto konštatovania je skutočnosť, že o ikonoklazme sa vyjadřuje povrchne, bez kristologického a antropologického kontextu. Hegel vo svojej Filozofii dejín uvádza, že charakteristickou črtou byzantskej spoločnosti bolo to, že išlo o vzdelanú spoločnosť.
Milko ďalej uvádza, že nemecká filozofia – Kant a Hegel – posúva Boha do oblasti morálky. Boh sa tak stáva mlčanlivým garantom morálky. Idea živého Boha a skúsenosť boha sú vysunuté niekam do mystiky, čo má priamy vplyv na roztržku dogmatiky a mystiky v západnom kresťanstve. Na základe toho autor v štúdii prezentuje Západ ako prostredie, kde sa klania myšlienkovým modlám, a západnú scholastiku ako obdobie nedospelosti ľudského ducha. Potom vyjadruje názor, že neporozumenie byzantského myslenia je spôsobené vývojom, ktorý mal svoje miesto v západnom kultúrnom prostredí, predovšetkým po osvietenstve. Príčiny problému vidí v scholastike, ktorá bola prvým veľkým rozmachom západného barbarského myslenia.
Naopak Byzancia je bytostne spätá s kresťanstvom, preto pochopiť všetky súvislosti byzantských dejín nie je možné bez dobrej znalosti kresťanstva. Keď si predstavíme architektúru, napadne nás byzantský chrám, ak výtvarné umenie, bude to ikona, ak poéziu, bude to primárne liturgická poézia, ak pôjde o hudbu, opäť tu máme liturgické skladby.
Podstatným faktorom, ktorý Pavel Milko vo svojej práci zdôrazňuje, je skutočnosť, že na Východe v 4. a 5. storočí nedošlo ku kríze ako na Západe, protože Východ neprešiel procesom barbarizácie.
Zásadný význam pre Byzanciu malo vzdelanie. Funkcie v štátnom aparáte sa obsadzovali na základe dosiahnutého vzdelania a nie dedičnej urodzenosti. V Byzancii sa vyvinul stabilizovaný vzdelávací systém. Byzancia poznala základné, stredné a vyššie vzdelanie. V tom Milko vidí hodnotu byzantskej kultúry, pretože ku vzdelaniu mali prístup takmer všetci.
V ďalších častiach práce sa Pavel Milko zamýšľa nad Paidei-ou – duchovným cvičením a snaží sa formulovať vzťah filozofie a kresťanstva, hľadá odpoveď na to, čo je múdrosť, veda. Aké je byzantské chápanie filozofie. Kladie si otázky: Čo je filozofia? Iba antika? V akom kontexte máme vnímať křesťanské myslenie? Simeon Nový Teológ bol filozofom alebo jeho rozmer myslenia nemôžeme stavať do tejto kategórie? Tak isto pohľad na Gregora Palamu, který sa postavil na obranu hesychastov a oddeľuje svetskú múdrosť od Božej, alebo pravdivej múdrosti, možno zaradiť do kategórie Filozof?
Milko sa snaží tieto otázky riešiť tým, že prezentuje chápanie filozofie na príklade Origena a Bazila a tak isto aj ďalších patristických otcov.
Otázka vzťahu filozofie a teologie sa ukazuje ako ťažká aj pre autora monografie, čo nie je nič nové. O mnohých podobných otázkach možno diskutovať a viesť polemiku. Keď hovoríme o vzťahu filozofie a teológie, je potrebné zdôrazniť, že išlo skôr o hľadanie a nachádzanie vzťahu kresťanských mysliteľov k starej antickej filozofii premostenej s pohanstvom.
V tejto súvislosti netreba zabúdať ani na znalosť, ktorá pramenila z liturgického byzantského fundamentu. Byzantské liturgické texty boli vieroučnej, teda dogmatickej povahy a tak sa svojím obsahom podieľali na vzdelávaní byzantskej spoločnosti.
Dôležitým medzníkom hľadania vzťahu kresťanstva k starej antickej filozofii, na čo poukazuje Alain Dalibera, bolo zatvorenie Aténskej filozofickej školy cisárom Justiniánom. Mnohí v tomto rozhodnutí vidia vytláčanie antického dedičstva z kresťanského prostredia. Ako vníma túto skutočnosť Pavel Milko, sa pravdepodobne dozvieme z jeho ďalšej pripravovanej práce.
I. Belejkanič, Annales historici presovienses 1–2 (2010), s. 148–150.
